Je polnočné ráno, to ráno, ktoré nik nemá rád. To šero a svit mesiaca, to záhadné teplo, to ticho. Iba jedno sviečka ešte horí, tlie. Iba v jednom okne vidno tiene chodiacich individuí. Čudné zvuky ulice, ponorenej do večnej svetelnej tmy. Zvuk odchádzajúceho vlaku lúčiaceho sa s priateľmi. Vezie preč jedinú lásku, matku, či otca s milenoku. Nedá zbohom, len odíde. Utečie. Bez rozlúčky, bez pohľadu plného utrpeniam, bez ničoho. Ten sebec. Ten snobský učiteľ, čo mu ráno skočila mačka do cesty. Možno čierna, možno biela, učiteľ tanca. Tanca večného, nekonečného, z ktorého ani nohy nebolia. Tie dve paličky, o chvíľu sa zlomia, možno hneď. A čo ak až zajtra?
Je poobedňajší večer. Večer plný zvukov, tieňov a svetla. To svetlo, bez ktorého nevidíš, ale predsa ti je odporné. Vypaľuje dieru, či vieru? A nádej? Tá dnes umrela. A možno sa znovuzrodila. A čo ak iba odišla? Nádej aj so šťastím. To všetko potrebné pre vývoj duševnej rovnováhy. Rovnováha s nerovnováhou. A nádej?! Vraj neumiera! Lož ! ! ! Pozor, už dávno. Je to len tá ľudská namyslenosť. Namyslenosť a bojácnosť. Stach z budúcnosti. Veď zajtrajšok už aj tak nepríde. Už nikdy.
A zas je tu to polnočné ráno. Plné tmy, úchilných tieňov, strašidelných zvukov. Zvukov vychádzajúci z bránice tarantuly uličnej. Je za tebou, už sa jej nikdy nezbavíš. Nikdy. Je s tebou vždy a všade. ako ten had vychádzajúci z tvojích úst. Zatvor ich. Už nikdy ich neotváraj. Radšej nie. Neboj sa! Zatvor oči a oddaj sa tej vášnivej hre na Šípkovú Ruženku. Už nikdy sa však nemusíš zobudiť . . .
Komentáre